Krivá mrkva z vlastného záhonu deťom chutí. Ak však nezaplatíme kuchárky, o chvíľu nebude mať kto variť

Slovenské školy, kde sa deti smejú pri kuchynskom okienku, kontrolujú si taniere a v polievke lovia vlastné mrkvy zo školského záhonu, existujú. Je ich aktuálne 169 a sieť rastie. Stojí za nimi program Skutočne zdravá škola a žena, ktorá rozhodla, že obed za 1,50 eura nemusí byť anonymná hmota z dovozu, ale spojenie pôdy, učebnice a jedálne v jednom dni.

Eva Blaho, zakladateľka a riaditeľka programu Skutočne zdravá škola (SZŠ), dnes vedie projekt, ktorý prepojil 169 jedální so 164 lokálnymi dodávateľmi a 56 edukačnými farmami. Príbehy zo všetkých kútov Slovenska majú spoločného menovateľa: dieťa, ktoré po prvý raz v živote zistí, že obyčajná chrumkavá reďkovka môže byť lepšia ako sladkosť zo supermarketu.

„Toto je lepšie ako sladkosť z obchodu.“ Krájanie kalerábu spustilo lavínu.

Ako združenie stojíme v pozadí celého procesu, takže tie momenty málokedy zažívam osobne naživo. Veľa zážitkov mi však nosia naše lektorky a koordinátorky priamo z terénu, alebo sa o nich dozvedám na osobných stretnutiach pri odovzdávaní certifikátov a z blogov, ktoré nám školy píšu. O to silnejšie sú chvíle, keď vidím, ako sa teória mení na prax,“ opisuje Blaho.

Výborným príkladom je jedna z našich materských škôl, kde sa rozhodli prejsť na moderný bufetový systém stravovania, najmä pri desiatach a olovrantoch. Učiteľky tam premenili pasívne prijímanie jedla na aktívne učenie. Deti si samy berú tácku, príbor a pomocou klieští či naberačiek si nakladajú jedlo podľa vlastnej chuti a potrieb. Bufetový stôl navyše umožňuje veľmi atraktívnu prezentáciu krájanej zeleniny a ovocia, čo deti prirodzene láka ochutnávať nové veci.

„Pre tie najmenšie deti to nie je len o jedle, ale o obrovskom rozvoji samostatnosti a motoriky,“ hovorí Blaho. „Učia sa odhadnúť svoje porcie, trénujú si trpezlivosť v rade a hoci občas príde k malej nehode, samy už vedia, ako to upratať. Zo stolovania sa tak stáva spoločný zážitok, ktorý decká učí zodpovednosti a pripravuje ich na bežné životné situácie. Práve toto je podstata nášho programu.“

1,50 eura nie je problém. Problémom je celý prístup školy

Najčastejší argument, ktorý Blaho počuje od zriaďovateľov, rodičov aj vedúcich jedální, znie rovnako: za 1,50 eura sa nedá variť z kvalitných lokálnych surovín. Blaho s ním nesúhlasí – ale ani ho nevyvracia cenovými trikmi. „Argument vychádza z nesprávnej predstavy, že škola musí zo dňa na deň vymeniť všetkých dodávateľov, nakúpiť drahé suroviny a kompletne prerobiť rozpočet. Takto to vôbec nefunguje.“

Na získanie prvej, bronzovej úrovne v programe Skutočne zdravá škola nepotrebuje jedáleň žiadne percentá ani finančné limity. „Stačí, ak nám preukáže, že začala aktívne vyhľadávať a nakupovať aspoň časť surovín od lokálnych producentov,“ vysvetľuje Blaho. Môže ísť o jablká od sadára z regiónu alebo zemiaky od miestneho farmára – v rámci bežného rozpočtu.

Skutočný posun, ktorý SZŠ prináša, sa neskrýva v drahých potravinách. Skrýva sa v takzvanom celoškolskom prístupe k strave (Whole School Food Approach), ktorý sa opiera o európske vedecké štúdie. „Škola by nemala brať jedáleň len ako nejakú externú vývarovňu, kde sa deti za dvadsať minút rýchlo najedia, ale ako kľúčovú súčasť života a vzdelávania,“ opisuje Blaho.

V praxi to znamená, že téma jedla prerastá z hrnca do tried (deti si pestujú bylinky a učia sa variť), do prostredia (pitný režim z čistej vody namiesto sladených automatov) aj do komunity (komunikácia s rodičmi, otvorenie sa farmárom v okolí).

Krivá mrkva, ktorú vytrhli deti, sa zje celá

Pekným príkladom toho, ako program funguje v praxi, je základná škola vo Svidníku. „Deti zo školského klubu pod vedením pani učiteľky najprv úspešne predpestovali a zasadili svoje prvé priesady rajčín, o ktoré sa teraz svedomito starajú a polievajú ich,“ približuje Blaho.

Skutočné nadšenie však prišlo v momente, keď školská záhrada odovzdala svoju prvú úrodu a deti si v rámci hodín technickej výchovy dopriali výnimočné dopoludnie plné chutí. Spoločne si pripravili domácu ochutnávku priamo zo školského záhonu – na stoloch nechýbala jarná cibuľka, svieži šalát či chrumkavá reďkovka, ktoré si sami dopestovali. Príjemným spestrením bola dokonca aj ochutnávka domácich prepeličích vajíčok.

Pani učiteľky z tejto školy nám neskôr nadšene písali, že takéto spoločné chvíle prinášajú žiakom nielen obrovskú radosť, ale aj cenné poznanie o prírode, zdravej výžive a hodnote vlastnej práce.

„Za tým, že deti po takejto ochutnávke nezanechajú na stoloch ani omrvinku, netreba hľadať žiadne nútenie do jedla ani zázračné kulinárske triky,“ vysvetľuje Blaho. „Skrýva sa za tým čistá psychológia. Keď dieťa zeleninu samo sadí, zalieva a nakoniec vlastnými rukami pripraví na stôl, prestáva to byť preňho anonymná, podozrivá vec. Stáva sa z toho jeho vlastný úspech, ktorý mu zrazu neskutočne chutí.“

Najväčší strach nie sú peniaze. Sú to chýbajúce ruky v kuchyniach

Cynik môže namietnuť, že 169 škôl je menej ako desatina z približne 2 100 základných škôl na Slovensku. Blaho to neretušuje. „Ten cynik má pravdu a tie čísla neklamú. Dnes je to celé hlavne o šťastí – ak má dieťa skvelého riaditeľa, pedagógov alebo akčný tím v kuchyni, má vyhraté. Ak takéto šťastie nemá, obeduje to najlacnejšie, čo prešlo cez tabuľky. A to nás naozaj mrzí, pretože kvalitné jedlo by nemalo byť otázkou náhody.“

Čo ju však trápi viac ako čísla, sú ľudia. „Naša najväčšia obava je o personále v kuchyniach. Staršia generácia skúsených kuchárok pomaly odchádza do dôchodku. Na druhej strane máme kopec mladých, šikovných kuchárok, ktoré majú obrovskú chuť variť inak, moderne.“ Tieto ženy podľa Blaho v horúcich kuchyniach a so starým vybavením robia zázraky doslova za minimálnu mzdu – a celý systém držia nad vodou len vďaka vlastnému nadšeniu.

„Ak mestá a štát nezačnú okamžite riešiť platy a moderné vybavenie kuchýň, o pár rokov tie mladé kuchárky stratia motiváciu a staršie nebude mať kto nahradiť,“ varuje. „Potom nebudeme riešiť, či deťom varíme z lokálnej mrkvy. Nebude totiž vôbec nikto, kto by im uvaril.“

Čo môže urobiť rodič, riaditeľ alebo donor už zajtra ráno?

Blaho a jej tím nečakajú, kým štát zavedie povinné kvóty na lokálne potraviny alebo postaví regionálne sklady pre malých farmárov – hoci o oboje verejne lobujú. Najbližším cieľom je presvedčiť mestá a obce, že kvalitu obeda majú v rukách už dnes. „Nemusia čakať na pokyny zhora, ale môžu kvalitu stravovania a podporu svojich farmárov vziať do vlastných rúk už zajtra,“ hovorí.

Jej výzva má štyri vrstvy. Rodičia môžu prísť za vedením školy a požiadať o zapojenie do programu – alebo začať doma, vziať deti na nákup, učiť ich čítať etikety, spolu si vypestovať bylinky na balkóne. Riaditelia a vedúce jedální môžu školu bezplatne zaregistrovať priamo cez web SZŠ a dostanú návody, materiály aj podporu. Zriaďovatelia (mestá a obce) môžu nastaviť verejné obstarávanie tak, aby uprednostnilo čerstvosť a krátku trasu pred najnižšou cenou na papieri. Donori môžu pomôcť rásť – finančným darom, partnerstvom alebo 2 % z dane.

„Zmena školského stravovania nie je vec, ktorú za nás vyrieši niekto zhora,“ uzatvára Blaho. „Máme to v rukách my všetci – spoločne na tom môžeme začať pracovať hneď teraz."