Zakladateľ Powerlogy o školskom stravovaní a záujme detí o kvalitné potraviny

Dva svety, jeden cieľ: Biohacker ako otec

Dušan, ako vnímate slovenské školské stravovanie z pohľadu otca a odborníka?
Vnímate, že domáca kuchyňa a školská jedáleň sú dva odlišné svety, ktoré sa však môžu dopĺňať?

Aktuálne by som sa oprel o historickú udalosť – oficiálnu zmenu nutričných odporúčaní v USA – ktorá je jasným signálom, že prístup k výžive sa mení naprieč „oboma svetmi“. Najväčší problém, ktorý osobne vnímam pri školskom aj domácom stravovaní je, že vedomostne zaostávame.

Životosprávu stále staviame najmä na tom, čo nám odovzdali naši rodičia – na ich presvedčeniach, zvykoch a na akomsi kolektívnom „takto sa to robí“. Finta je však v tom, že veda, nespočetné experimenty a štúdie už dlhšie jasne ukazujú, že staré, obmedzujúce presvedčenia potrebujeme prehodnotiť a zaujať nový, zrozumiteľný postoj.

Ako sa vám darí nachádzať balans medzi vašimi nárokmi na výživu a realitou v škole? Vnímajú vaše deti školské obedy ako príležitosť spoznať iné chute, než na aké sú zvyknuté z domu?

Naša rovnováha je v poriadku, pretože doma investujeme do vzdelávania a neustále pracujeme na tom, aby sme deťom držali hranice. Ideme im príkladom v tom, čo kupujeme, čo varíme a ako si skladáme jedlá na tanieri – čo a kedy k sebe kombinujeme. Zastávam prístup 80/20, kde je pre mňa na prvom mieste kvalita potravín a metabolické zdravie.

So školou sme spokojní. Ako som spomenul, investujeme do vzdelania a deti sú v súkromnej škole, kde sú štandardy vyššie než priemer štátnych inštitúcií. Zároveň chápem, že nie každý si to môže dovoliť. To, čo si však dovoliť môžeme všetci, je prevziať plnú zodpovednosť za stravovanie. Aj my to tak robíme – keď cestujeme alebo je v škole niečo, čo nie je podľa nášho gusta, pripravíme deťom vlastný obed, desiatu, olovrant a podobne. Tým chcem povedať, že ak by som v škole nebol spokojný so stravovaním, nesťažujem sa. Chápem limity systému, ale namiesto toho navrhujem riešenia a zároveň sa viem zabezpečiť sám. Niekedy môže byť „studený“, správne vyskladaný obed lepší než teplé, no glykemicky nevhodné jedlo typu špagety s kečupom či dukátové buchtičky.

Rodič ako sprievodca a kritické myslenie u detí

V našom združení hovoríme, že rodičia sú sprievodcami, ktorí posilňujú zvedavosť detí. Čo konkrétne robíte doma, aby deti prichádzali do jedálne s dôverou k novým surovinám?

V tom krajšom scenári, keď to občas môže pôsobiť až idylicky, je to najmä o tom, že deti vidia môj aj manželkin vzťah k jedlu – a u mňa konkrétne aj vášeň. Doma stále niečo nosím, testujem, kombinujem, skúšam nové veci. A keď cestujeme, určite to nerobíme tak, že deťom všade kupujeme len „istoty“ typu hranolky, pizza či špagety, len aby neprotestovali a najedli sa. 

Realita je však častejšie o nastavovaní hraníc, trpezlivosti a schopnosti – obrazne povedané – „po indiánsky“ nechať dieťa chvíľu hladné, keď vymýšľa, hoci má na stole normálne, plnohodnotné jedlo. Je to skôr každodenný psychologicko-emocionálny tréning vo výchove, kde treba neustále vyhodnocovať situáciu a nastavovať hranice s láskou a porozumením. Lebo pravda je aj to, že niekedy to jednoducho nejde – a úprimne, ani ja sám by som nezjedol „najzdravší“ tekvicový prívarok, keď mi tá chuť jednoducho nerobí dobre.

Škola však prináša aj slobodu v podobe bufetov či automatov. Ako učíte deti kriticky premýšľať o týchto lákadlách bez toho, aby ste im ich striktne zakazovali?

Keď spolu čelíme automatu, vysvetľujeme deťom princíp, že takéto veci si u nás v rodine bežne nekupujeme. Ak po hokejovom tréningu automat výnimočne využijem – napríklad na horúcu čokoládu alebo vybraný snack – synovi to vždy jasne pomenujem: čo je zdravšia voľba, čo nie, a z čoho si v rámci možností môže vybrať.

Celkovo pre nás automaty len zrkadlia realitu spoločnosti. Často nepreberáme zodpovednosť a automaticky sa spoliehame na to, že si niečo vyriešime rýchlo, efektívne a bez námahy. Pripraviť si vlastnú desiatu je náročnejšie než stlačiť tlačidlo na automate – pre dieťa aj pre rodiča.

Rešpekt a komunikácia pri stole

V jedálni sa dieťa učí nielen jesť, ale aj sociálnym zručnostiam. Ako doma pristupujete k téme „dojedania“ porcií? Učíte deti napríklad to, ako majú komunikovať svoju sýtosť alebo chute smerom k dospelým (rodičom či personálu v jedálni) tak, aby zostal zachovaný rešpekt k jedlu aj k práci toho, kto ho pripravil?

Áno, a niekedy je to výzva. Preto deťom pravidelne pripomíname, že jedlo si treba vážiť – aj všetko, čo je s ním spojené. U nás je najväčšou výzvou najmä odbiehanie od stola, preskakovanie pozornosti a celkovo to, aby sme sa pri stole rešpektovali a navzájom si nerobili zle.

Osobne vnímam, že u nás je to náročné aj preto, že sme všetci silné individuality a výrazné osobnosti. A keď sa stretne viac takýchto charakterov, zladenie pri stole býva prirodzene ťažšie, než keď sú ľudia povahovo „jednoduchšie“ kompatibilní.

Rýchla pomoc, keď „deň v škole nesadne“

Niekedy sa stane, že dieťa v škole z rôznych dôvodov zje len veľmi málo alebo len čistú prílohu. Čo by mal byť podľa vás taký ten „záchranný“ olovrant alebo večera, ktorú zvládne pripraviť každý zaneprázdnený rodič do 10 minút, aby nutrične vybalansoval deň svojho dieťaťa?

Z môjho pohľadu to môže vychádzať z klasiky – kvalitného kváskového chleba s maslom – ale doplnenej o dostatok kvalitného proteínu a zeleniny. Toto je ten „nový“ prístup: pre sýtosť a stabilnejšiu glykémiu deti nepotrebujú toľko cukru, sacharidov a ovocia, ale často oveľa viac proteínu a vlákniny, než si väčšina z nás myslí.

Ďalší problém je, že veľa rodičov stále nevie, ktoré zdroje proteínu sú kvalitné a ako ich prakticky striedať. Keď sa to však naučíme, zrazu zistíme, že možností na kvalitnú desiatu do 10 minút je prekvapivo veľa. Všetko sa to začína nákupom – a úprimne, bola by sranda vidieť, koľkým ľuďom by napadlo dať dieťaťu namiesto bielych rožkov napríklad proteínový nápoj s jogurtom a čučoriedkami.

Inšpirácia a prijatie nedokonalosti

Mnohí rodičia netušia, že recepty školských kuchýň sú dostupné (napr. cez EduPage). Skúšali ste niekedy podľa nich variť doma, aby ste deťom priblížili chute z jedálne v známom prostredí?

Úprimne poviem, že toto je niečo mimo mňa. Ani mi to nikdy nenapadlo a ani sme to doma nepotrebovali riešiť. Z mojej podstaty „domáceho šéfkuchára“ je variť striktne podľa receptu skôr nuda – rád improvizujem. Zároveň si však uvedomujem, že v tomto mám svoju profesionálnu deformáciu a že žijem trochu v inom svete než väčšina ľudí. Takže v tomto smere by som asi nevedel úplne dobre poradiť.

Na záver jedna osobná otázka: Je niečo, čo aj vy ako odborník na výživu u svojich detí v strave „povolíte” a nie ste v tom stopercentne dokonalý?

Ako odborník považujem za dôležité, aby sme neskĺzli do perfekcionizmu ani do určitej rodičovskej „tyranie“ – voči sebe aj voči deťom. Práve preto sa snažím čo najlepšie manažovať hranice v množstve, kvalite a časovaní jedla. Keď zmrzlina, tak po jedle, kvalitná a pokojne jedna za deň. Keď hranolky alebo pizza, tak v čo najlepšej možnej kvalite – a keď sa to nedá, aspoň k nim pridáme zeleninu a niečo vyváženejšie.

Najviac ma niekedy netrápi samotná chuť na sladké, ale momenty, keď nám to „ujde“, deti to preženú a glykémia aj emócie potom strieľajú ako ohňostroj. ☹

Ak by som však mal označiť sladkosti, ktoré u nás vedia fungovať v pohode, tak pre mňa je to kvalitná zmrzlina v lete a v zime horká čokoláda so šľahačkou.